Táto veta pre človeka ktorý netancuje snáď nemôže byť viac klišé, lenže pre tanečníka platí doslovne. Ak naozaj milujete tanec, a dlhodobo sa mu venujete, práve vtedy dokáže vyriešiť naozaj všetko. Predstavte si to takto: milujete nejakú osobu ale pohádate sa s ňou, idete za kamarátmi alebo známymi všetko im porozprávate, posťažujete sa alebo sa pôjdete zabaviť. Chvíľkovo sa Vám uľaví. No onedlho sa ocitnete sami a ste presne tam kde ste boli tesne po hádke. Potom už väčšinou pomôže len jediné, a to ísť za vašim milovaným, ospravedlniť sa mu alebo jej a všetko urovnať. Až vtedy všetok smútok odíde a ste opäť šťastní.
A presne takto to je aj s tancom. Mám to asi miliónkrát odskúšané. Napríklad - je ráno, už vtedy sa mi nič nechce ale musím sa premôcť a ísť na autobus a do školy. Chodím na konzervatórium, čo znamená že sa tam s tancom stretávam neustále. Prvú dvojhodinovku mám techniku klasického tanca (väčšine ľudí to evokuje predstavu baletu (len pre lepšie pochopenie). Kedže som už vstala so zlou náladou, neveští to nič dobré ani pre môj tanečný začiatok dňa. A tak sa aj stane, učiteľka si spomedzi mňa a mojich šiestich ďalších spolužiakov vyberie práve moju maličkosť, na ktorú si v ten deň zasadne a tak celých 90 minút čakám kým neodbije tá posledná. Keď sa tak konečne stane, pri šťastí mám 20 minút na pripravenie sa na ďalšiu hodinu, lepšie povedané dve hodiny ľudového tanca. Tam mám takú zlú náladu a poranené ego so sebadôverou že už ma opustia všetky zdravé myšlienky a myslím len na to nech sa vyučovanie skončí. Neviem čo čakám od takého prístupu ale samozrejme že to je vidieť aj na mojom výkone. Všimnem si to ja, ale bohužiaľ aj učiteľka a zas a znova príde spŕška kritiky. Po týchto dvoch predmetoch som v úplných depresiách, a keď si predstavím že mám ďalšie štyri, síce už teoretické, ale stále vyučovacie hodiny pred sebou, zachváti ma panika.
Lenže predsa len po vyučovaní, kde sa máme venovať zdokonaleniu vlastnej techniky, no nikto nám nebráni odísť domov, aj tak prídem na tanečnú sálu a pustím si obľúbenú pesničku tak nahlas ako to len ide. S vedomím že dnes už tancovať určite nebudem, a že už mám toho po krk, si sadnem do stredu sály. Chcem sa ponaťahovať aby som predišla svalovke. Hneď ako počujem prvé tóny pesničky, všetok stres odíde a ja mám zrazu veľa nevyužitej energie tak začnem tancovať. O pol hodinu sa z tohoto energetického šoku spamätám a uvedomím si že som nemala v pláne vôbec tancovať a tak sa začnem smiať. Presne ako pri ľuďoch a hádkach čo som spomenula vyššie. Problém vznikol kvôli tancu, no skončil tancom. Vtedy sa konečne takýto zlý deň premení na ten dobrý, po tom všetkom zabudnem na zlé veci a opäť som motivovaná a teším sa na ďalšie dni.
Vítam Vás na mojom blogu, rozhodla som sa preň, kvôli mojim myšlienkam ktoré neustále blúdia sem a tam a zúfalo sa chcú dostať na svetlo sveta. Uvidíme čo z toho vzíde.
Žádné komentáře:
Okomentovat